Nehoda

9. května 2017 v 12:31 | Majka :3 |  Hračka
Po dlhej dobe som sa dopracovala k pokračovaniu.
Čo viac dodať, než len, že prajem príjemné čítanie. ^.^




Ráno som sa zobudil tesne pred budíkom. Pretrel som si unavené oči, ktoré ma z nedostatku spánku celkom boleli. Vypol som budík a snažil sa zahnať otravné spomienky na moje posledné stretnutie s bratom. Nechápal som celú situáciu. Presnejšie - ospravedlnenie som pochopil, bolo na mieste, ale prečo ďalšie divadlo okolo toho? Nedokážem sa naňho pozrieť bez strachu či odporu, akú reakciu čakal? Že mu skočím okolo krku alebo mu všetko odpustím, zabudnem a pekne sa spolu pomilujeme? Ani náhodou.
Pre istotu som vyliezol z postele a presunul sa do kúpeľne, kde som na seba pustil horúcu vodu a nechal odplávať všetky starosti preč. Po poriadnej sprche som sa obliekol a zišiel dole do kuchyne, kde boli na stole nachystané raňajky a pri nich odkaz od rodičov, že museli do práce skôr. Perfektné. Dúfam, že sa dnes s Ravenom nestretnem. Aspoň nie pri raňajkách.
Popri jedení som mal našpicované uši, aby som počul každý podozrivý zvuk v dome. Nič sa však nedialo, všade vládlo hrobové ticho prerušované len mojou maličkosťou. S úľavou som odložil tanier do drezu a vyrazil do školy s príjemným pocitom.

Pri bráne školy ma vôbec neprekvapila prítomnosť Daichiho a Hikariho. Nahodil som úsmev a zastavil až pri nich.
"Dobré ráno. Ako ste včera dopadli?" vyzvedal som okamžite, pretože ma to vážne celkom zaujímalo. Hikari uhol pohľadom a Daichi sa dvihnutým palcom zaškeril.
"Až tak?" uškrnul som sa a potľapkal Daichiho po rameni.
"Nie je to medzi nami tak ako si myslíš!" udrel ma Hikari do hrude s jemne červenými, nafúknutými tváričkami.
"To ti tak žeriem," vyplazil som naňho jazyk, no nakoniec som zvážnel. "Čiže ako?"
"Skúsime to spolu, zajtra ideme do kina," rozhodol sa Daichi povedať mi pravdu. Spokojne som pokýval hlavou a vyrazil s tými dvomi v pätách do budovy školy. Pred triedou sme sa s Daichim rozlúčili a zapadli do svojich lavíc. Vlastne, do mojej spoločnej s Hikarim.
"Prajem vám to," povedal som to, čo som nestihol vonku a usmial som sa na svojho spolusediaceho. "Hovoril som ti, že on o mňa určite záujem nemá. Nabudúce mi aspoň viac ver," mrkol som naňho a než stihol akokoľvek zareagovať, objavil sa v triede učiteľ a vyučovanie mohlo začať.

"Kam sa chystáte najesť sa?" skoro sme sa s Daichim zrazili vo dverách triedy. Pokrčil som ramenami, že mi to je jedno.
"Vonku na lavičke? Je tam pekne," navrhol Hikari, čo sme mu obaja súhlasne odkývali a vyrazili tam. Počúval som pohodovú konverzáciu medzi mojimi novými priateľmi a v duchu sa radoval, že sa budú venovať viac sebe než mne a môjmu problému.
"-ki.. Yuki!" drgol do mňa Daichi asi v polovici obedovania. "Nad čím premýšľaš? Od tej doby, čo sme vyšli z triedy si neprehovoril ani slovo. Si v poriadku?" už ma ich starostlivé pohľady ani neprekvapili, skôr ma začínali vytáčať.
"Premýšľam, čo všetko asi mama dala do obeda, že je tak výborný," trepol som prvú hlúposť, ktorá ma napadla. Obaja ma obdarovali významným pohľadom, ktorý jasne hovoril, že mi to nezožrali. Povzdychol som si a zatvoril obedár.
"Nemám v pláne zaťažovať vás každou hlúposťou, ktorá sa mi prihodí," povzdychol som si a uhol pohľadom, aby som im nemusel nič vysvetľovať.
"Takže sa niečo stalo! Vedel som to! Obťažoval ťa snáď znovu tvoj brat?" pri spomienke na včerajší zážitok som len pevnejšie zovrel obedár a odmietal odpovedať. Cítil som na sebe pohľady oboch a nebolo mi to vôbec príjemné.
"Parchant! Čo ti urobil? Mám si to s ním vybaviť?" vyskočil Daichi horlivo na nohy, no Hikari ho hneď stiahol späť k sebe.
"Prestaň robiť predčasné závery. Keby Raven Yukimu niečo urobil, určite by nám to povedal alebo by neprišiel do školy vôbec." Prekvapene som sa k nim otočil. Nikdy v živote by som od Hikariho nečakal podobnú rozumnú reč.
"V podstate sa nič zvláštne nestalo, len.. Ospravedlnil sa mi," priznal som šeptom a pozeral sa popri tom do zeme. Bolo to pre mňa dosť trápne. Stále nedokážem o Ravenovi rozprávať bez problémov.
"Ospravedlnil? Zaujímavé, celkom slušné od neho," skonštatoval Hikari a keď som vzhliadol, videl som jeho zamyslený výraz, ktorý upieral niekam pred seba. Popri tom si klepkal prstom po pere.
"Zaujímavé? Slušné? Bolo na mieste, že sa ospravedlnil, ale zastávam si názoru, že by sa Raven s Yukim mali stretnúť len pod dohľadom ďalšiej osoby," Daichi bol až prehnane starostlivý a bál sa o mňa, ale určitým spôsobom ma to tešilo. Zasmial som sa.
"Ste strašne zlatí, ďakujem vám. Bolo to v poriadku, avšak to neznamená, že by som mu odpustil," nebudem im predsa rozprávať, že ma pobozkal a pohladil. Zbytočne by som ešte Daichiho vyprovokoval k nejakej vážnejšej akcii. Vstal som z lavičky a pohliadol do okna, kde sa nachádzala Ravenova trieda. Nechápal som nič z toho, čo sa mi v poslednej dobe udialo, ale dúfal som, že sa to v najbližšej dobe dá do poriadku.
"Musím si ešte odbehnúť na záchod, vy dvaja si zatiaľ užite čas osamote," mrkol som na nich a vzdialil sa, než stihli čokoľvek namietnuť.

Obedár som zaniesol do triedy a odtiaľ zamieril na záchody ako som mal pôvodne v pláne. Vykonal som svoju potrebu a keď som odchádzal, bol som skoro prerazený dverami.
"Pane Bože, si v poriadku? Vôbec ma nenapadlo, že by mohol za dverami niekto stáť," prekvapene som zamrkal na vyššieho, pekne vyzerajúceho chalana. Pousmial som sa a zavrtel hlavou.
"V poriadku, nič sa nestalo. Nečakal som, že by mi niekto pred nosom otvoril dvere," pokrčil som ramenami a chcel prejsť na chodbu, keď ma neznámy chytil za lakeť, čím ma prinútil zastaviť. Spýtavo som si ho prehliadal.
"Môžem ťa ako ospravedlnenie pozvať napríklad na čokoládu?" navrhol s nesmelým úsmevom a mne sa do tváre nahrnula červeň.
"Veď sa ani nepoznáme, neviem..." Prerušil ma však jeho prst na mojich perách.
"Volám sa Shiro a ty? Do ktorej triedy chodíš? Prídem po vyučovaní pre teba," divné zoznamovanie vo dverách na záchod, ale čo už.
"Yuki, teší ma. Chodím do 2. B, končím okolo pol tretej," nerobilo mi problém povedať mu, čo chcel vedieť.
"Výborne, končíme rovnako, takže je to perfektné," úplne sa mu rozžiarili oči, čo som celkom nechápal. Bol skutočne nadšený z toho, že ideme spolu na čokoládu?
"Dobre, počkám pred školou, väčšinou sa v triede nezdržujem," oznámil som mu ešte, než sme sa rozlúčili a ja som sa zarovno zvonením vrátil do triedy. Hikari sa pozrel na hodiny a hodil po mne spýtavým pohľadom. Len som naznačil, že mu to porozprávam neskôr a sadol si do lavice.

"Daichi, neuhádneš, čo sa stalo!" hodil sa menovanému Hikari okolo krku a usmieval sa na všetky svetové strany. "Yuki má rande!" vyhŕkol hneď ako zliezol z chrbta svojho (budúceho) priateľa.
"Čože?" vyvalil na mňa Daichi oči, na čo som zavrtel hlavou.
"Hikari len rád preháňa. Nie je to rande. Len si idem sadnúť na kakao s niekým, kto mi skoro rozbil nos dverami na záchode," pokrčil som ramenami a otočil sa ku škole, odkiaľ práve v tej chvíli vyšiel Shiro.
"Kakao?" vyletelo z Daichiho v momente, kedy som kýval na Shira. Akonáhle ma zbadal, zrýchlil krok a o pár sekúnd na to už stál pri nás.
"Ahoj," pozdravil nás s jemným úsmevom na perách, ktorý som mu oplati.
"Shiro?" vôbec ma nenapadlo, že by Daichi mohol Shira poznať.
"Dai, netušil som, že ste priatelia," prehliadol si našu skupinku a zakotvil pohľadom pri mne.
"A ja som netušil, že pozývaš náhodných okoloidúcich na kakao. Očividne ťa poriadne nepoznám," zaškeril sa Dai a tľapol Shira po rameni. "Keď si to ty, dovolím Yukimu úsť s tebou na čokoládu."
"Ďakujem za povolenie, mami," prevrátil som očami. Budem to mať ešte ťažké. Zaťahal som Shira za rukáv a hodil ešte pohľadom po tých dvoch hercoch.
"Uvidíme sa zajtra, ahojte," rozlúčili sme sa a so Shirom sme zamierili do neďalekej kaviarne.

"Netušil som, že ti Daichi robí ochranku," naviazal v kaviarni rozhovor môj sprievod. Povzdychol som si a pohodlnejšie sa usadil.
"Ani mi nehovor, ale je to príjemné. Som v situácii, kedy ľudí ako sú Daichi a Hikari potrebujem," objavila sa pri nás servírka, preto sme si pred pokračovaním rozhovoru objednali. Ja horúcu čokoládu a Shiro nakoniec kávu.
"V akej situácii?" chytil sa okamžite toho, čo som povedal. V duchu som trieskal hlavou o stôl, že som sa tak neopatrne preriekol.
"Prepáč, ale nechcem to rozoberať s niekým, koho vôbec nepoznám," previnilý a ospravedlňujúci výraz bol u mňa na mieste.
"A až ma lepšie spoznáš?" zdalo sa mi to alebo sa ma skutočne snažil zbaliť?
"Možno," tajomne som sa pousmial a poďakoval obsluhe, ktorá priniesla našu objednávku.
"Takže je nádej, že to čokoládou neskončí?" neverím vlastným ušiam. On má o mňa skutočne záujem! V duchu som pomaly panikáril, avšak navonok som vyzeral pokojne. Aspoň dúfam.
"Nemám problém s priateľstvami, takže sa môžeme hocikedy stretnúť," zamiešal som si čokoládu a trochu nesmelo pozoroval Shira.
"Dobre vedieť," na(ne)šťastie som nedokázal čítať myšlienky, preto som za jeho úsmevom nehľadal iný, než len priateľský zámer.


Bohužiaľ alebo vďaka Bohu som si nevšimol Ravena sediaceho o pár stolov ďalej s akýmsi dievčaťom.




 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Michalette | 9. května 2017 v 17:36 | Reagovat

Prosím pokračuj ďalej :-)

2 Hatachi | Web | 11. května 2017 v 18:55 | Reagovat

Děkuju za skvělý díl. Po dlouhé době opravdu potěšil :-)
Moc se těšim na dslší ;-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama