Pravda

3. září 2015 v 13:09 | Majka :3 |  Hračka
Ďakujem všetkým, ktorí ešte moju stránku navštevujú.
Veľmi sa ospravedlňujem za neaktivitu a už ani nebudem hovoriť, že kvôli čomu :D
Ďalej budem vďačná za každý komentár, ktorý zanecháte :3
Posúva ma to v písaní ďalej a viem, že moje výtvory niekto číta :)





Približne po dvadsiatich minútach cesty sme sa objavili pred Daichiho domom. Počkal som, kým odomkne vchodové dvere a vstúpil som ako posledný. Zatvoril som dvere, na chodbe sa vyzul a zostal som na Daichiho pozerať s miernym očakávaním. Vôbec som netušil, kam asi ísť a sám som si nedovolil prechádzať sa po cudzom dome.
"Poďte za mnou, ukážem vám moju izbu a potom nám prinesiem niečo malé pod zub aj pitie." Otočil sa k nám Daichi s úsmevom a hneď na to nás zaviedol hore do jeho izby. Hikari sa okamžite usadil na posteli, ja som si vybral radšej stoličku u stola.

"Za chvíľu som späť." Zhodil Daichi tašku z ramena a znovu zmizol za dverami. Ja som sa rozhliadal po útulnej izbe, pričom som na sebe cítil Hikariho pohľad. Otočil som sa teda k nemu a mierne sa zamračil.
"Už som ti hovoril, že spolu nič nemáme. Chcem sa len kamarátiť, ale ak ti tak strašne vadím, môžem pokojne odísť." Oznámil som mu, aby vedel, že ma jeho pohľady už pekne štvú.
"Verím ti, ale zaujíma ma, čo také sa ti stalo." Pokrčil ramenami a zostal ticho. Povzdychol som si a dostavila sa aj mierna nervozita pri pomyslení, že im za chvíľu budem rozprávať o tom, ako ma vlastný brat znásilňoval.
"Som späť." Vošiel do izby Daichi s táckou, na ktorej mal tri poháre so šťavou a misku asi s niečím slaným. Netuším, či pri mojom rozprávaní budú mať chuť na jedenie, ale nevadí. Daichi položil tácku na stôl, u ktorého som sedel a s milým úsmevom na mňa pohliadol.
"Môžeš začať s rozprávaním?" nenútil ma do toho, dával mi na výber. No mal som pocit, že ak im prezradím moje tajomstvo, ich postoj voči mne sa zmení a možno ma budú mať viac radi. Nie ľutovať, ale želám si, aby boli mojimi kamarátmi. Skutočnými kamarátmi. Veľmi by som chcel, aby môj príbeh upevnil novovzniknuté kamarátstvo medzi nami.

"Môžem." Prikývol som na súhlas a pohodlnejšie sa na stoličke usadil. Daichi si sadol vedľa Hikariho a ja som sa zhlboka nadýchol. "Zo začiatku som si žil spokojný život s rodičmi a bratom Ravenom. Toho obaja určite poznáte. Avšak pred pár mesiacmi sa môj vzťah s nimi zmenil. Rodičia ma začali ignorovať, no brat bol stále pri mne. A jednej noci, kedy som sa bál búrky, som prešiel do bratovej izby, kde som sa cítil v bezpečí. Zbožňoval som svojho brata, veril som mu, ale bol som až príliš naivný. Nebudem zachádzať do detailov, no v ten večer ma prvýkrát znásilnil. A od tej noci sa to stávalo častejšie a častejšie. Začal som Ravena nenávidieť. Nenávidel som ho za všetko, čo mi robil. Postaral sa však o to, aby som mlčal a len potichu trpel jeho správanie. Rodičia tiež o ničom nevedeli. Až doteraz. V ten deň, kedy som ťa spoznal, Daichi, ma Raven odtiahol domov, zbil ma a brutálne znásilnil. Želal som si, aby som sa už nikdy neprebral. Avšak moje želanie nebolo splnené. Prebral som sa, no všetko akoby sa zmenilo. Raven ku mne nemal prístup, dozvedel som sa, prečo ma rodičia ignorovali a teraz by malo byť všetko v poriadku. Mama sa o mňa stará ako o najväčší poklad a ja som rád. Rodičia sa dozvedeli o mojej orientácii, preto ma ignorovali. Potrebovali sa s tým vyrovnať. No teraz je už všetko v poriadku. A začal som sa baviť s vami, čo som pri Ravenovi nikdy nemohol. Konečne mám po dlhej dobe aspoň dvoch priateľov, ktorým sa môžem zveriť a viem, že už na svoje problémy nebudem sám. A tiež verím, že spolu s vami môžem zažiť mnoho krásnych chvíľ, ktoré zatienia tie zlé chvíle v mojom živote." Dopovedal som a nakoniec im venoval drobný úsmev. Dosť mi odľahlo, keď som im vyrozprával svoj príbeh. Pohliadol som na tých dvoch a ich reakcie ma veľmi prekvapili.

Daichi mal ruky zaťaté v päsť a v tvári výraz samotného diabla. Nemusím vedieť čítať myšlienky na to, aby som vedel, že má chuť môjho brata zabiť. Na druhú stranu Hikari mal dlane pritisnuté k ústam a v očiach boli vidieť slzy, ktoré usilovne zadržoval. Teda, asi nebude až taký drsný, ako sa na prvý pohľad zdal.
"Pane bože.." Vydýchol po dlhej dobe Hikari a utrel si slzy, ktoré mu predsalen utiekli. Zavrtel som hlavou a napil sa džúsu, ktorý Daichi priniesol.
"Vôbec sa tým netrápte, teraz už je to v poriadku. Ak by sa niečo dialo, už mám vás. Mám sa na koho obrátiť." Usmial som sa a sledoval Daichiho ako sa uvoľňuje.

"Parchant. Yuki, ak by sa čokoľvek dialo, okamžite mi o príď povedať a ja sa o teba postarám, dobre?" odhodlane na mňa pohliadol Daichi a ja som len prikývol. Bol som rád, že sa o mňa niekto stará. Hikarimu samozrejme usilovne prikyvoval na znak, že s ním môžem počítať tiež. Mám pocit, že od dnešného dňa bude všetko oveľa zaujímavejšie.
"Dobre, mohol by som..." Na chvíľu sa zarazím, no nakoniec sa odhodlám pokračovať. "Mohol by som si od vás vypýtať čísla? Ak sme teraz priatelia, môžeme sa stretávať častejšie." Vytiahol som svoj mobil s očakávaním. Obaja hneď vytiahli svoje a vymenili sme si čísla. Pri ich ukladaní som si všimol času. Mierne som sa zdesil. Mama bude mať určite strach.
"Daichi, Hikari, prepáčte. Už budem musieť ísť. Mama ma určite bude onedlho zháňať strachom bez seba." Zatváril som sa ospravedlňujúco, dopil svoj džús a zobral si tašku. Daichi sa hneď postavil, že ma ide odprevadiť. Nebránil som mu. Hikari zostal sedieť na posteli a v tvári mal zamyslený výraz. Pozdravil som ho a po jeho kývnutí hlavou som zamieril dole na chodbu. Daichi ma bez slova nasledoval a na chodbe čakal, kým sa obujem.

"Ak by sa čokoľvek dialo, neváhaj a zavolaj. Som ti kedykoľvek k dispozícii." Usmial sa na mňa, keď sa so mnou vo dverách lúčil. Kývol som, že rozumiem a po chvíli premýšľania ho objal. Daichi nezaváhal a objatie mi oplatil.
"Ďakujem, Daichi. Za všetko. A teraz už by si sa mal vrátiť za Hikarim, určite mu samotnému nie je dobre." Odtiahol som sa od neho.
"Hráš sa na dohadzovača?" postrapatil mi vlasy a jeho výraz zvážnel. "Možno to vyzerá, že si vecí a ľudí okolo nevšímam, ale ver mi. Všímam si toho viac než dosť." Oboznámil ma. Bolo mi jasné, že nekecá. Naposledy som sa s ním rozlúčil a vydal sa konečne domov.


Domov som prišiel pomaly o šiestej, cesta od Daichiho totiž nebola najkratšia, pretože to bolo opačným smerom, než bývam ja. Vošiel som do domu, na chodbe sa vyzul a rovno som vyrazil do kuchyne. U stolu sedeli všetci a o niečom diskutovali. Keď som sa objavila vo dverách, mama vyskočila na nohy a okamžite ma objala.
"Kde si sa túlal? Mali sme o teba strach!" hladila ma po chrbte a tisla k sebe. Prekvapilo ma to, preto som chvíľu nereagoval. Keď som sa po chvíli spamätal, tiež som ju objal.
"Neboj sa, mami. Bol som len u kamaráta, pozval nás ešte s jedným spolužiakom na kávu." S tou kávou som klamal, ale predsa jej nebudem rozprávať skutočný dôvod, prečo som k Daichimu išiel.
"Dobre, to ma teší, že máš konečne kamarátov. Máš hlad?" odtiahla sa odo mňa a hneď utekala k mikrovlnke, aby mi zohriala jedlo.
"Áno mami. Mám hlad ako vlk." Zasmial som sa a posadil sa ku stolu. Až neskôr som si uvedomil, že ma niekto prepaľuje pohľadom. Otočil som sa a stretol som sa s očami brata. Prekvapil ma výraz jeho tváre a pohľad, ktorým ma sledoval. Akoby sa na mňa hneval, no popri tom sa mi snažil očami ospravedlňovať. Nechápal som to a výraz ospravedlnenia som pripisoval svojej fantázii. Poďakoval som mame za jedlo, ktoré predo mnou pristálo a s chuťou sa doň pustil.
"Yuki, v škole je všetko v poriadku?" ozval sa počas môjho jedenia otec. Zdvihol som k nemu prekvapený pohľad a prehltol sústo, ktoré som mal práve v ústach.

"Jasne, oci. Dokonca som si našiel aj nových priateľov, takže sa cítim fajn. Učenie mi zatiaľ nerobí problém." Otcov záujem ma neskutočne teší. Hlavne, keď ešte pridá drobný, spokojný úsmev. Srdce sa mi rozbúši ako splašené a naplnený novou energiou som dojedol svoj neskorý obed.
"Ďakujem za jedlo, bolo skutočne skvelé." Pochválil som mame jedlo, umyl po sebe riad a utekal som do svojej izby, aby som si urobil úlohy. Zatiaľ sme ich nemali veľa.

Po úlohách som sa rýchlo osprchoval a tešil sa, až si zaleziem s papierom a ceruzkou do postele. Chcel som niečo nakresliť. Ako som si to naplánoval, tak som aj urobil. Vliezol som si do postele a zapozeral sa na prázdny papier. Čo by som mal nakresliť? Z úvah ma vyrušilo náhle otvorenie dverí. Pozrel som sa tým smerom a oči sa mi rozšírili miernym strachom.
Raven. Čo tu robí? Prečo prišiel? Nedostal snáď od otca zákaz približovania sa ku mne? Mám strach! Už nechcem, aby mi niečo urobil. Pomoc! Daichi!

"Č-Čo... tu robíš?" spýtal som sa ho chvejúcim sa hlasom a pritiahol si perinu bližšie k telu. Ak sa o niečo pokúsi, budem kričať. Neodpovedal mi, len za sebou zatvoril dvere a rozišiel sa smerom ku mne.
"Nechoď ku mne! Zastav! Neopováž sa ma dotknúť! Ja už....." Nestihol som to ani dopovedať, keď sa Ravenove pery pritisli k tým mojim. Vydesene som vyvalil oči a rukami zatlačil na jeho ramená. Ešte pár sekúnd mal priložené pery k tým mojim, než sa sám od seba odtiahol. Pritiahol som si nohy k telu a schúlil sa do klbka. Po tvárach mi začali stekať tie dlho zadržované slzy. Vzlykal som, triasol sa a krčil sa pod perinou.

"Choď preč, prosím. Prečo mi to musíš robiť? Prečo mi pripomínaš to, na čo myslieť nechcem? Zabudni, že máš nejakého brata a daj mi pokoj! Ja už tú bolesť viac neznesiem!" vybuchol som. Už som to nedokázal zniesť. Všetka moja nenávisť sa miesila s hnevom, strachom, desom. Bolo toho na mňa príliš. Dorazilo ma, keď som ucítil hrejivú dlaň vo vlasoch. Zarazil som sa a dokonca aj slzy mi prestali tiecť. Len som sa pozeral pred seba, na bledú stenu, kde bol vidieť Ravenov tieň.
"Odpusť mi to, braček." Dostal som drobnú pusu do vlasov, ešte jedno pohladenie a Raven odišiel. Nič mi neurobil. Mám mu odpustiť? To určite! Čo mi urobil, to sa nedá len tak odpustiť! Kašlem na to, nebudem to riešiť!

Myšlienky mi však spať nedali. Zaspal som až niekedy nad ránom.







 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Hatachi | 8. září 2015 v 18:02 | Reagovat

Jsem ráda, že si Yuki našel přátele, kterým se může svěřit a kteří mu věří.
Ale strašně jsem se lekla, co mu chce udělat Raven. Nečekala jsem, že ho jemně a něžně políbí.
Jsem moc zvědavá, co bude dál. Moc se těšim a netrpělivě čekam na další skvělýdíl...

2 Týna | Web | 10. září 2015 v 10:41 | Reagovat

Konečně se jeho život obrátil tím správným směrem. Jsem za to moc ráda a doufám, že už bude jenom dobře a nic se nepokazí :-)

3 Emma | Web | 14. října 2015 v 22:18 | Reagovat

Další díl! Další díl! Další díl! *pomalu vyvolává davové skandování*

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama