Potrestaná neposlušnosť? Naposledy

16. prosince 2014 v 0:05 | Majka :3 |  Hračka
Kvôli vám som sa posnažila napísať druhý diel čo najskôr, tak snáď budete radi :3 Za každý komentár či iný ohlas budem jedine vďačná :33






"Raven, to bolí! Pusti tú ruku!" zakňučím smerom ku svojmu bratovi, no akoby ma nepočul. Naštvane pokračuje ďalej v ceste domov a jeho stisk ešte viac zosilnie. Tuším, že moje bavenie sa s Daichim bude mať svoje následky a desil som sa toho aké. Kvôli Ravenovi som nemal žiadnych kamarátov, nikoho, komu by som sa mohol posťažovať alebo ku komu by som mohol utiecť. Keď som sa nedajbože s niekým skamarátil, môj milovaný braček ho odo mňa nejakým spôsobom vždy odohnal. A tak som zostal sám proti jeho nechutným praktikám a proti rodičom, ktorí sa vlastne tvárili, akoby mali len jedného syna. Strašne som chcel, aby to všetko už skončilo.
O pár minút neskôr sme dorazili domov, kde samozrejme nikto nebol, pretože obaja rodičia boli ešte v práci. Raven počkal, kým som sa vyzul a už ma tiahol hore na poschodie. Bol som si istý, že ma zavedie do svojej izby a moja istota sa len potvrdila, keď som bol v jeho izbe prirazený o stenu a vzápätí som schytal poriadnu facku. Hlavu som pri tej rane otočil nabok a cítil som, že mi z pery tečie krv po brade a pravdepodobne kvapká buď na tričko alebo na koberec. Tvár ma po Ravenovej facke štípala a to poriadne, ale neukázal som na tvári bolesť. Nevydal som ani hlásku. Čakal som na dôvod.
"Ako sa opovažuješ s niekým sa rozprávať? A ešte sa pritom tváriť ako zamilovaná pubertiačka! Myslíš si, že som to nevidel? Že som nevidel ten pohľad, akým si toho hlupáka sledoval?! Možno je tu nový, ale ja mu nedovolím priblížiť sa k tebe, rozumieš?!" schytil ma za vlasy a dotiahol k posteli. Vydesene som na ňu pohliadol, akoby mi práve ona mala ublížiť, a snažil som sa dostať preč z jej blízkosti.
"Prosím.. Prosím, nerob to.." chytil som Ravenovu ruku, ktorou ma držal za vlasy a so slzami v očiach naňho pohliadol. Neveril som, že je skutočne až tak bezcitný. Chcel som pri sebe mať svojho milovaného a milujúceho brata, nie tohto netvora, ktorý len vyzerá ako môj brat.
"Prečo by som nemal? To ty sa mi snažíš uniknúť, aj keď vieš, že je to nemožné! Za hriechy sa trestá, Yuki! A ty si zhrešil až príliš!" uškrnul sa snáď ako samotný diabol z najhlbších pekiel a hodil ma na posteľ. Akonáhle som na ňu dopadol, snažil som sa z nej odplaziť čo najrýchlejšie preč, moja snaha bola však po pár krokoch zmarená.
"Kam by si mi utekal, Yuki? Dobre vieš, že odtiaľto niet úniku. Je len na tebe, či si to zjednodušíš alebo zhoršíš. Ak ma nebudeš poslúchať, dokážem ti ublížiť." Ocitol som sa vtlačený v perinách pod Ravenom a znášal jeho nechutné dotyky po svojom tele. Keby to bol niekto iný alebo keby to bolo za iných okolností, ale.. Už to nedokážem zniesť. Všetky dotyky, ktorými zahŕňa moje telo.. Mohli by byť láskyplné, nežné a hlavne od človeka, ktorý by ma mal trochu rád! Namiesto milovaného človeka ma tu však obchytkáva môj vlastný brat!
"Až sa poučíš zo svojich chýb, tak ťa možno prestanem trestať. Ale kým sa nenaučíš poslušnosti, tak odo mňa nečakaj žiadnu láskavosť alebo že by som na teba bral ohľad." s tým ma otočil na chrbát a donútil ma pozerať sa mu do očí. Neznášam, keď to robí. Nenávidím ho z celého svojho srdca za to, čo mi robí! Nedokážem sa mu však postaviť zoči-voči a vpáliť mu do tváre, čo si o ňom myslím. Už by som pravdepodobne po vyslovení svojho názoru nebol medzi živými.
"Yuki, Yuki. Čo ten výraz? Snáď mi to nemáš za zlé?" neustále má na perách úškrn, ktorý by som mu odtiaľ najradšej zmazal, ale nemám k tomu dosť síl.
"Prečo si ku mne hnusný? Nič som ti neurobil! Prečo sa ku mne chováš ako k hračke? Nie, aj k tej sa ľudia správajú krajšie ako ty ku mne!" vypustil som zo seba myšlienky, ktoré mi často nedali spať. Už len myšlienka, že ste pre vášho vlastného brata hračkou na sex, je nechutná a nepríjemná. A o čo je to horšie, keď je to skutočnosť.
"Ak sa cítiš ako hračka, tak sa tak aj správaj! Hračky neodvrávajú svojim majiteľom a robia len to, čo im sám prikáže!" s tým mi priletí facka z druhej strany. Zaujímalo by ma, čo ho baví na tom neustálom bití a znásilňovaní. Čo mu prináša radosť? Moja neschopnosť sa pred ním ubrániť? Slzy? Bolesť?
"Prestaň, prosím! Už to viac nechcem, nie s tebou, nie takto!" vyhŕknem a bolestne zakňučím, keď mi päsťou vrazí do brucha. Ublížene mu pohliadnem do očí, v ktorých sa zračí naštvanie s niečím... Čo nedokážem popísať. Raven ma začne biť, no dáva si pozor, aby ma neudrel na viditeľnom mieste. Z telocviku som oslobodený, takže nehrozí, že by ma niekto videl pri prezliekaní. Očividne má všetko dokonale premyslené.
"A koho by si chcel? Kto by mal byť na mojom mieste? Snáď nie tvoj nový známy? Veď ja ti ho vyženiem z mysle!" s tým mi priviazal ruky o čelo postele a sadol si na mňa. Predtým ma však nejakým spôsobom zbavil trička. Sledoval som ho s desom v očiach. Nikdy predtým sa nestalo, aby ma priviazal k posteli. Nebola potreba, vždy som ho poslúchol. Bolo to tým, že som dnes odvrával alebo mal Raven strach? A keď šlo o strach, z čoho? Chcel som odpovede na svoje otázky, tie však nikdy neprišli a neprichádzajú.
"Po dnešnej lekcii sa mi už neodvážiš odporovať!" s tým ma zbavil aj posledných kúskov oblečenia a začal sa ma dotýkať rukami, perami, jazykom všade po celom tele. Malo by zmysel vzdorovať? Raven vždy dosiahne svojho nech je to akýmikoľvek prostriedkami. Bojím sa ho, strašne sa ho bojím. On to však dobre vie a poriadne toho zneužíva. Z hlbších myšlienok ma preberie až ostrá bolesť, ktorá mi vystrelí od zadočku. Výkrik bolesti neutíši nič, len sa zmiesi so zákerným smiechom. Po tvárach mi stekajú slzy bolesti, poníženia a strachu. Prečo si tým musím prechádzať vždy znovu a znovu? Prečo to nemôže skončiť? Prečo ma Raven nemá rád? Prečo ma rodičia neznášajú? Prečo som ešte stále na tomto svete?
"Ale zlatíčko, snáď by si neplakal. Nemohlo ťa to bolieť... Až tak veľmi." zasmeje sa Raven a jazykom prejde po vlhkej cestičke, ktorú na mojej tvári vytvárajú nové a nové slzy.
"Choď preč, prosím... Prosím... Bolí to.." trhnem rukami, aj keď to nie je nič platné. Len sa mi látka zareže viac do kože, čo mi spôsobí ďalšiu bolesť. Ďalší bolestný výkrik v sebe neudržím, keď do mňa Raven prirazí s takou silou a razanciou, až sa mi zatmie pred očami.
"Zabudni!" s tým sa vo mne začne pohybovať a ja len horko-ťažko zadržujem bolestné stony. Dnes je skutočne bezohľadný a berie si moje telo bez starosti, či mi niečo urobí. Ale ja už teraz viem, že urobil. Cítim, ako mi niečo horúce steká po zadočku a nerobím si ilúzie, že je to niečo inšie než moja vlastná krv. Po neviem akej dobe Ravena už ani nevnímam, nekričím, neplačem. Len ležím so zatvorenými očami a nechávam ho robiť si čo len chce. Už nemám síl mu nejakým spôsobom oponovať a oddať sa mu bola vždy najlepšia možnosť.




"Yuki?" počujem bratov hlas akoby z diaľky. Nechcem otvárať oči, vidieť jeho spokojný výraz ani jeho úškrn. Chcem len pokojne zaspať s pocitom, že už sa nikdy nezobudím.
"Yuki!" cítim, ako mi niekto trasie ramenom, no neotvorím oči. Nereagujem. Raven by si mal pogratulovať. Ešte nikdy sa mu nepodarilo priviesť ma do stavu, kedy by som bol niekde medzi vedomím a bezvedomím. Dnes sa mu skutočne darí veľa vecí. Pogratuloval by som mu sám, keby som na to mal dosť síl, ale nedokážem to. Nedokážem nič.
Cítim opatrné rozväzovanie rúk a následne príjemné teplo, ktoré obklopí moje telo. Zadoček ma zaštípe z kontaktu s teplom, no ani to nie je tak strašné ako práve znásilnenie Ravenom. Kiežby som bol silný a dokázal sa mu postaviť na odpor. Je to snáď jediná vec, ktorú si už pár mesiacov želám.

Netrvá dlho a prestanem vnímať úplne všetko, čo sa deje okolo mňa. Jednoducho sa poddám bezvedomiu.




 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 G. | 16. prosince 2014 v 0:16 | Reagovat

Tahle povídka se mi vážně líbí, a to obvykle slovenské autorky nečtu.
Nechceš napsat třetí část? Myslím, že tohle by si rozhodně zasloužilo pokračování :)

2 Majka :3 | Web | 16. prosince 2014 v 0:37 | Reagovat

[1]: **w** neskutočne ma teší tvoj názor :3 samozrejme, že pokračovanie bude a pravdepodobne hneď zajtra/dnes, keďže sa mi táto poviedka vážne dobre píše :3

3 Týna | Web | 16. prosince 2014 v 15:53 | Reagovat

To bylo moc hezké a přitom plné bolesti a utrpení.
Budu ráda, když napíšeš pokračování...budu se moc těšit :)

4 Vivi-chan | 16. prosince 2014 v 17:13 | Reagovat

další díl! další díl! *w* :33

5 Emmík | Web | 16. prosince 2014 v 19:40 | Reagovat

Love it ❤❤❤ Ihned Pokráčko 😍😍❤❤❤ Potřebuju další díl :3

6 Hatachi | 17. prosince 2014 v 20:24 | Reagovat

Omlouvám se, že jsem nekomentovala první díl, ale přečetla jsem oba na jeden zátah, tak ho napíšu k tomule dílu...
Je mi líto Yukiho. Bude Yuki v pořádku?Tohle už Raven přehnal. Doufam, že toho bude hodně moc litovat. A taky by mě zajímalo, proč je na Yukiho tak zlý...
Moc se těšim a netrpělivě čekam na další díl.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama