Drabble 002

5. září 2014 v 17:00 | Majka :3 |  Drabble
Kto nemá chuť a náladu na krutú smrť, nech to ani nečíta :3 xD





Jeho drobné telíčko sa otriasa čím ďalej tým častejšími vzlykmi, bolesť prestupuje celým jeho telom. Ten neuveriteľný chlad sa mu zarezáva do kože. Už nemá síl. Nemá ani poňatia, kde to je, ako sa sem dostal a ako dlho tu je. Táto miestnosť mu však už od začiatku pripomína sklep. Usudzuje tak podľa chladu a odporného pachu plesne. Od tej doby, čo tu však je, sa ten odporný pach mieša s kovovým zápachom krvi. Dobre vie, že tá krv patrí jemu. Ani sa nemusí namáhať a vie, z akého zranenia tá krv je. Odmieta tú strašnú skutočnosť, že jeho telíčko je už tak dlho poškvrnené. Hnusí sa sám sebe. Stále premýšľa nad tým, ako na svete môžu žiť takí príšerní ľudia. Taktiež premýšľa nad tým, koľko detí na niečo takéto už doplatilo pred ním. Je mu z toho všetkého tak strašne zle. Najradšej by si vzal život, len aby už netrpel. To, že sem ten odporný chlap chodí snáď každý deň, že si ho berie bez ohľadu na to, či ho to bolí, ho zabíja pomaly a bolestivo. Chce s tým skončiť, lenže nemá ako. Dúfa, že až sa sem ten chlap znovu vráti, skončí to. Skončí jeho utrpenie, jeho bolesť. Onedlho započuje kroky. Tiché, pomalé, akoby sa vyžívali v jeho bolesti. On to však už vie. Toto je naposledy, čo tie kroky počuje. Ešte naposledy to pretrpí a potom to všetko skončí. Je si tým istý. Jeho vychudnuté telíčko to už viac nevydrží. Na chlapcovej tvári sa dokonca objaví menší úsmev, keď sa dvere otvoria a v nich horko-ťažko rozozná tmavú siluetu onoho chlapa. Ten pomaly príde k nemu, chytí ho za tvár a stočí ju k sebe. Chlapcovým telíčkom prejde ohromná bolesť, no na jeho perách hraje stále ten malý úsmev. V očiach mu svieti malý plamienok nádeje.
"Je čas." ozve sa tesne pri jeho ušku a on už vie, že tá nádej nebola zbytočná. Jeho utrpenie končí rovnako ako zhasína plamienok jeho života. Už necíti bolesť, už dávno nie. Začína zatvárať oči, jeho dych sa spomaľuje rovnako ako tlkot jeho drobného srdiečka. Pomaly prestáva cítiť to odporné telo na tom svojom, nepočuje to strašné funenie, jeho telo už neobjíma chlad. Myseľ upadá do temnoty a on si je istý, že svetlo sa tam nikdy nevráti.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama