5. kapitola

6. září 2014 v 15:00 | Majka :3 |  Náhodný príbeh
5. kapitola :3








(Masaki)

"Bože, Saki! Si v poriadku? Prepáč, že som neprišiel skôr. Zarozprával som sa a až neskôr som si všimol, že si sa stále nevrátil. A on..." ukáže na brata Keichiho "sa hneď pridal ku mne, keď som vyštartoval s tým, že ťa musím nájsť." Kľakne si ku mne a nahodí šteňací pohľad, ktorým sa mi ospravedlňuje za všetko. Povzdychnem si a s ich pomocou sa postavím na neisté nohy.
"To je v poriadku. V podstate mi nič neurobil, len stále mlel nejaké nezmysli o nejakej hre či čo to. A stále dokola to isté, na čo sme už zvyknutí." opláchnem si tvár studenou vodou a utriem sa do uteráka, ktorý tu našťastie je.
"Vážne ti nič neurobil?" zaujíma sa Keichiho brat a pohladí ma po chrbte. Po celom tele mi naskáče husia koža a preto sa urýchlene odtiahnem. Tváre mi mierne sčervenejú, preto skloním hlavu a hryznem sa do pery.
"Nie, nič mi neurobil. Ďakujem za starosť." neisto naňho pohliadnem, no keď na jeho perách uvidím ten neodolateľný úsmev, roztopím sa ako sneh v lete. "Inak.. Ty si...?" nakloním hlavičku nabok a pohliadnem naňho s otáznikmi v očkách.
"Prepáč, ja som sa ti za tú dobu ani nepredstavil. Som ja ale neslušný." zavrtí nad sebou hlavou, čo ma dosť pobaví. "Som Tatsuya, Keichiho brat - dvojča." podá mi ruku a ja chvíľu váham. Nakoniec však pokrčím ramenami a ruku mu tiež podám.
"Masaki, ale to už pravdepodobne vieš." nesmelo sa naňho usmejem. Tatsuyova ruka je tak príjemná na dotyk, jemná a teplá. Je o niečo väčšia než tá moja. Keď mám pocit, že už mi drží ruku príliš dlho, neochotne sa odtiahnem.
"Chystáte sa na obed do jedálne?" vypadne z neho znenazdajky. Zavrtím hlavou a objímem Akiho okolo ramien.
"S Akim obedujeme len vonku. Jedlá v našej jedálni totiž za nič nestoja. Ver mi, je to hrôza." zatvárim sa znechutene už len z tej predstavy, čo Tatsuyu rozosmeje. Okúzlene ho sledujem, no hneď sa uvedomím a zavrtím hlavou.
"Avšak ak chceme ešte niečo z obedovej prestávky mať, mali by sme si pohnúť. Máme už len štvrť hodiny." upozorní nás Aki, pričom naňho vydesene pohliadnem.
"To je málo!" vyletím zo záchodov a rovno do triedy, kde si zoberiem obed, počkám na Akiho a spoločne vybehneme von. Usadíme sa na našom obľúbenom mieste a s chuťou sa pustíme do jedla.
"Hmmmm, mňamka.." vrní Aki snáď celú dobu, čo sa napcháva svojim obedom.
"Nebude vadiť, keď sa pridám?" objaví sa pri nás zrazu Tatsuya a ja skoro od úľaku vypľujem polovicu toho, čo mám v ústach.
"Určite nie, len sa posaď." odsúhlasí mu Aki rovno a napchá si do úst ďalšiu porciu. Ja sa snažím rozdýchať počiatočný šok a moje skoro-udusenie.
"Si v poriadku?" starostlivo si ma Tatsu prehliada a ja pokývem hlavou na súhlas. Nemusí si o mňa robiť starosti.
"Ako si nás našiel?" zaujímam sa a strčím si skoro posledný kúsok svojho jedla do úst.
"Videl som vás z okna. Utiekli ste mi skôr, než som sa vás mohol spýtať, kde obedujete." po vysvetlení sa pustí do svojho jedla. Chápavo prikývnem a pohliadnem na svoj posledný kúsok jedla. Je možné, že by sa mi Tatsu páčil? Ale prečo sa mi vždy rozbúši srdce už len z blízkosti Keichiho? Aj keď.. Sú to dvojčatá, nemal by som sa diviť. Môžem mať zmiešané pocity, ale ja vážne netuším, čo sa to so mnou, mojím telom i mojimi citmi deje! Povzdychnem si zjem aj posledný kúsok svojho obeda. Nejako už nemám nervy nad tým všetkým premýšľať. Je to pre mňa čím ďalej tým zložitejšie a hlavne nechápem situáciu, do ktorej ma dostal Satoru. Netuším, o akej hre to zase rozprával!!! Ja ho raz stiahnem z kože ako hada a ugrilujem!




(Tatsuya)

Masaki je tak sladký ako sa mračí na svoje jedlo a špúli pri tom pery. Najradšej by som ho vybozkával, ale k tomu ešte nenastala vhodná príležitosť. Nejakú dobu sa budem musieť tváriť ako kamarát a dozvedieť sa o ňom čo najviac a potom... Potom sa posnažím získať si jeho srdce. Brat ho síce očividne nemôže ani vystáť, ale možno, že až mu vysvetlím svoju situáciu a on ma oboznámi so svojou minulosťou, tak prídeme na nejaké spoločné riešenie. To mi pripomína, že si ho musím po škole odchytiť a všetko z neho vytiahnuť.
"Hej, Tatsu.. Už musíme ísť, za minútu zvoní na hodinu." trasie mi ramenom Masaki. Rozkošne na mňa zamrká, usmeje sa, dá dole ruku z môjho ramena a oddiali svoju tvár od tej mojej. Aká škoda!
"Prepáč, zamyslel som sa. Uhm, kde je Aki?" podarí sa mi spomenúť si na meno jeho kamaráta, ktorý sa mi príliš nepáči kvôli tomu, ako sa na (môjho) Masakiho vešia.
"Aki už išiel, že nám nachystá veci na hodinu a ja som dostal za úlohu prebrať ťa zo zamyslenia." pomôže mi postaviť sa na nohy, čím docieli, že stojím len kúsok od neho. Je odo mňa asi o hlavu menší, a tak mi momentálne pripadá omnoho mladší než v skutočnosti je.
"Prepáč, že ťa zdržujem. Poďme už do tried, nech nemeškáme na hodinu." vykročím smerom ku škole a Masaki ma rýchlym krokom nasleduje. Pred jeho triedou sa rýchlo rozlúčime a ja zamierim na svoju hodinu. Po zbytok vyučovania sa mi už nepodarí odchytiť si Masakiho, z čoho som trochu sklamaný. Náladu mi však hneď zdvihne pomyslenie na to, že sa konečne dozviem o bratovej neustále utajovanej minulosti a jeho nenávisti k homosexuálom. Po konci poslednej hodiny si pobalím veci, niektoré nechám v skrinke, prezujem sa a čakám na brata. Trvá mu to, na môj vkus, až príliš dlho. Hneď ako ho uvidím, prejdem k nemu a čakám, až sa prezuje. Potom ho chytím za rukáv a ťahám smerom domov. Čo mám poviem, som nedočkavý ako malé dieťa. Je to však celkom aj smutné. Je to môj vlastný brat, dvojča, a ja o ňom v podstate skoro nič neviem. Aspoň nie o jeho utajovanej minulosti, v ktorej mal vzťah s chalanom. Je to síce už nejaký ten piatok, čo nepúšťa nikoho do svojej blízkosti, ale nikdy mi o ničom nepovedal, nezveril sa. Vyrovnával sa so svojim trápením sám, ale zmenil sa. Osoba, ktorou je teraz Keichi... Nie je môj skutočný brat. Len jeho slabý tieň.
"Môžeš mi vysvetliť, prečo ma domov ťaháš ako zatúlaného psa?" vytrhne mi svoju ruku v polovici cesty k nám a zamračí sa na mňa. Povzdychnem si a zrovnám s ním krok.
"Prepáč, ale už ma skutočne zaujíma, čo také sa ti stalo, keď sa chováš ako kus ľadovca! Aj ten by sa pri tebe roztopil závisťou." drcnem ho do ramena, na čo sa mi odvďačí zavrčaním.
"Rob tak, aby som ti vôbec niečo prezradil!" vyhráža sa mi, čo na mňa zaberie lepšie ako ľadová sprcha. Nemôžem predsa dopustiť, aby mi ďalej všetko tajil a sebe ničil život! Na to môže už rovno teraz zabudnúť! Po asi ďalšej štvrť hodine dorazíme domov, kde si hodíme veci do izieb a ja sa hneď nasáčkujem ku Keichimu.
"To ťa to skutočne až tak zaujíma?" nevrlo sa na mňa otočí a pohodlnejšie sa na stoličke usadí.
"V skutočnosti sa užieram zvedavosťou už od rána. Premýšľam nad tým, čo mohlo byť až tak vážne, že ťa to zmenilo na nepoznanie. Všetko okolo teba je pre mňa záhadou." prezradím mu a čakám, až sám začne rozprávať svoj príbeh. Vtedy ešte netuším, aké šokujúce skutočnosti sa dozviem.




(Keichi)

Brat je vážne nedočkavý. Povzdychnem si. Asi nemám inú možnosť, než vyjsť s pravdou na povrch. Možno potom konečne pochopí, prečo mi môže aj ľadovec závidieť!
"Dobre. Vidím, že je načase, aby si sa dozvedel celú pravdu o mne a o mojom prvom i poslednom homosexuálnom vzťahu." zhlboka sa nadýchnem. "Chodil som s ním skoro dva roky. Zo začiatku... Vôbec som s ním chodiť nechcel. Doliezal za mnou stále s tým, že sa mu páčim a chcel by so mnou chodiť. Nevadilo mu za mnou chodiť a vešať sa na mňa aj pred mojimi priateľmi. Jedného dňa si ma odchytil v sprchách po telocviku a bol rozhodnutý ma tam držať, kým nebudem súhlasiť s tým, že s ním budem chodiť. Prišiel mi dosť sebavedomý, namyslený a taký ten typ, čo musí získať čokoľvek za akúkoľvek cenu. Netuším prečo, ale nakoniec som súhlasil. Od tej chvíle sme sa dali dohromady. Chodili sme na rande, do kina, na obed, večeru.. Kamkoľvek sa dalo. Začal som si uvedomovať, že miesto vynúteného vzťahu sa medzi nami vytvoril skutočný vzťah naplnený citmi. Bál som sa však sám sebe priznať, že by som sa mohol zamilovať do chalana. Bolo to pre mňa.. Svojim spôsobom nemožné. Lenže on ma presvedčil o tom, že to možné je. Približne po roku sme sa prvý krát milovali. Bol som v tomto smere neskúsený, keďže som nikdy nič podobné nerobil s chalanom. Náš vzťah sa každým našim stretnutím, rande, milovaním prehlboval a ja som mal potrebu mu konečne povedať, čo k nemu skutočne cítim. On mi stále opakoval, že ma miluje a som jeho jediný, no ja som mu to nikdy nedokázal povedať. Až nakoniec, po asi roku a pol som sa odvážil mu povedať, že ho tiež milujem." zatvorím oči a zovriem ruky v päsť. Začínam sa dostávať k tej horšej časti a ja.. Nejako stále nie som schopný o tom rozprávať bez toho, aby sa mi do očí hrnuli slzy. Avšak tentoraz ich úspešne zadržím. Už kvôli nemu nevyroním ani jednu slzu.
"Nejakú dobu po mojom vyznaní bolo všetko v poriadku, avšak jedného dňa nastal zlom. Väčšinu našich rande začal odmietať, správal sa akoby sme spolu nechodili a ja som nechápal. Moji kamaráti z toho boli tiež mimo, nevedeli, ako mi pomôcť a ja som začal prepadať beznádeji. Až raz som sa rozhodol, že zájdem k nemu domov a všetko si to vyjasníme. Na klopanie mi otvorila jeho mama, ktorá ma s úsmevom pozvala dnu, že ide akurát na nákup. Uňho však vraj bol nejaký jeho kamarát. Udivilo ma to, ale usúdil som, že sa asi učia. Preto som zamieril rovno k jeho izbe. Ani som nezaklopal a rovno otvoril dvere. Obrázok, ktorý sa mi naskytol, asi nikdy z mysle nevyženiem. Môj priateľ spal s tým kamarátom v jednej posteli, podľa oblečenia pohádzaného po zemi nahí a tisli sa k sebe ako dlhoroční milenci. Do očí sa mi nahrnuli slzy a než som stihol zmiznúť, môj priateľ sa zobudil a všimol si ma. Na chvíľu mal v tvári výraz prekvapenia, no hneď sa jeho výraz zmenil na kamennú masku. Nechápal som, ako sa niekto ako on, také zlatíčko, mohol zmeniť za takú chvíľu. Vycúval som z jeho izby, pričom on si obliekol len tepláky, vyšiel za mnou a za sebou zatvoril dvere. Nič som nehovoril, ani som nemusel. Hádku začal on. Zarazil ma jeho prístup, postoj, výraz, všetko. Nebola to už osoba, do ktorej som sa zamiloval. Snažil som sa situáciu zachrániť akýmkoľvek spôsobom až do momentu, než mi otrieskal o hlavu, že som bol len jeho pokus. Skúšal, či dokáže dostať aj niekoho ako som ja. Využil ma, zneužil mojej dôvery, naivity, lásky a nechal ma." slzy už len ťažko zadržiavam.
"A najhoršie bolo, že čakal, až kým sa doňho skutočne zamilujem. Čakal potom ešte nejakú dobu.. Vraj aby som si to užil a nakoniec ma nechal. Nakoniec sa tiež priznal, že chcel, aby som trpel. Povedal, že som ublížil niekomu blízkemu a to bola odplata. Ešte nejakú dobu som sa to snažil napraviť, no nakoniec ma pred väčšinou mojich priateľov ponížil tak, že som bol nútený uzavrieť sa do seba. Nemal som inú možnosť. Bál som sa, že ak ešte niekomu uverím, dopadne to rovnako. Preto nechcem žiadny vzťah, preto sa nikomu s ničím nezverujem. Nikomu totiž už nedokážem dôverovať. A najhoršie na tom je, že občas mám nutkanie sa zbaviť tej ľadovej masky a ukázať svoje skutočné ja, ale..... Nemôžem.." uhnem pohľadom a hryznem sa do pery. Čakám na bratovu reakciu, no žiadna neprichádza, a tak sa naňho po dlhej odmlke otočím. Prekvapene sledujem Tatsuov naštvaný výraz.
"Tatsu?" spýtam sa opatrne.
"Zabijem toho debila!" vrazí päsťou do steny vedľa mojej postele.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama