2. kapitola

4. září 2014 v 19:00 | Majka :3 |  Náhodný príbeh
2. kapitola :3







(Masaki)

"Ale, ale. Najal si si ochranku, krpec? To ti nepomôže" uškŕňa sa na mňa Satoru. Odfrknem si.
"Akoby som potreboval ochranu pred takým idiotom ako si ty. Zvládol som to doteraz, zvládnem to aj potom. Nazdar." otočil som sa a naštvane odišiel do triedy. Bože! Je tu hodinu a ja ho už totálne nemôžem vystáť! Špina jedna! Však ja mu ten jeho povýšený výraz zotriem z tváre, nech počká! So mnou si nebude zahrávať! Čo si o sebe kurva myslí?! Že je pánom sveta?! Štve ma! Neskutočne!
Zbytok dňa prebehne v relatívnom pokoji, akurát na sebe stále cítim jeho pohľad. Najradšej by som mu tie krásne oči vypichol, ale to by som mohol? Nie! Zavrtím hlavou a so zazvonením sa zdvihnem zo svojho miesta. Počkám pri dverách na Akiho a spoločne sa po únavnom dni vydáme do šatne.
"Saki? Čo myslíš, ako dlho mu to ešte vydrží? Myslím Satorua.." hodím po ňom očkom, povzdychnem si a sadnem na lavičku.
"Ja neviem, ale bol by som strašne rád, keby ho to už prešlo. Nebaví ma stále sa mu snažiť vyhnúť, brániť sa mu a podobné hlúposti. Kvôli nemu ani nemôžem mať poriadnu známosť!" zamračím sa a buchnem päsťou do lavičky. Pred očami sa mi, dnes už ani nepočítam koľký krát, objaví krásna tvár a dokonalé očká môjho nového spolužiaka. Počkať....
"Ááááááááááá!!!!!" zahučím a chytím sa za vlasy. "Zbláznil som sa.. Fakt.. Toto nie je normálne! Mal by som prestať čítať... Nie! To nikdy! Ale lezie mi to na mozog.. Fajn, to nemôže, pretože žiadny nemám..." zarazím sa a pohliadnem na Akiho, ktorý tak-tak zadržuje smiech.
"Ah bože, ja to vážne vzdávam.." tresnem hlavou o stenu a zatvorím oči.
"Ehm... Saki?" počujem v jeho hlase smiech. No to je strašne vtipné, že najlepšiemu kamarátovi tu špliecha na maják! Fakt!
"Hmmm?!" zahučím a otvorím jedno oko, ktorým naňho pohliadnem.
"Nechcel si ísť domov? Nevychádza v pondelok na tom tvojom milovanom blogu nový diel najúžasnejšej poviedky pod slnkom?" usmieva sa na mňa ako mesiačik na hnoji a mne až po chvíli dopne význam jeho slov.
"Huáááááá!! To je pravda!" chytím ho za ruku a tiahnem zo školy. "Ak nestihnem ako prvý napísať komentár, tak ťa utopím a hodím na večeru svojim rybičkám!" rozčuľujem sa, i keď on za nič nemôže a určite vie, že to všetko je len vtip.
"Kedy si svoje rozkošné rybičky vymenil za pirane?" spýta sa ma prekvapene Aki.
"Aké pirane?" nechápavo sa naňho otočím, ale pokračujem v chôdzi.
"No.. Povedal si, že ma hodíš na večeru tvojim rybičkám a tie nepapajú ľudské mäso." pokrčí ramenami a nevinne sa uculí.
"Bože.. Mňa z teba raz trafí, vieš to?" povzdychnem si a pustím mu ruku.
"Myslím, že už si pár krát niečo také spomínal." uchichtne sa. Zavrtím hlavou a ďalej pokračujem rýchlym krokom smerom domov.



(Keichi)

Dnešok bol fakt na zabitie. Taký prístup, aký majú niektorý ľudia na tejto škole, som ešte nikdy nezažil. Čo ich nikto nevychovával?.. Pravdepodobne nie. Povzdychnem si a pohliadnem na brata, ktorý sa tam veselo vybavuje s nejakým spolužiakom a mňa ignoruje. To je drzosť! Už aj jeho stihli skaziť.
"Keichi.... Hej, Keichi! Nesnívaj a ideme domov." štuchne ma ten neandertálec do ramena. Zavrčím a zamračím sa naňho.
"Nesnívam, to ty sa tu vybavuješ a zdržuješ!" odfrknem si, otočím sa a vyjdem zo školy. Nadýchnem sa čerstvého vzduchu a pousmejem sa.
"Mal by si sa upokojiť. Vážne sme sa sťahovali naposledy a môžeš si nájsť priateľov alebo lásku. Alebo oboje." zasmeje sa Tatsuya. Hodím po ňom naštvaným pohľadom a zrýchlim krok.
"Hej! Čo ti stále je? Snažím sa ti pomôcť, tak tu po mne nehádž tie pohľady. Na mňa neplatia!" chytí ma za rameno a zastaví. Povzdychnem si a pohliadnem mu do tváre.
"Nejde o to, že si nechcem nájsť priateľov a tak... Ale bojím sa, že keď naviažem nové priateľstvá a možno aj vzťah, zase budeme nútený odsťahovať sa." priznám a čakám, že sa mi vysmeje. Namiesto toho sa usmeje a objíme ma okolo ramien.
"Braček neboj, už rodičom nedovolím žiadne sťahovanie. A keby až príliš chceli, tak sa budú sťahovať bez nás, pretože po dnešku sa mi tu veľmi páči." nahodí svoj zasnený pohľad a ja pozdvihnem obočie.
"Nehovor mi, že si sa stihol prvý deň zabuchnúť?!" prekvapene zamrkám. Braček sa nezdá. I keď je starší, nikdy som ho nevidel zamilovať sa na prvý pohľad. Možno je to tým, že veľa známostí ani nemal. Uškrniem sa.
"Hovorím. On je tak dokonalý, sladký, s obrovskými zelenými kukadlami a..." vyvalím oči a zarazím jeho rozprávanie.
"Zase chalan? To si raz nemôžeš nájsť dievča?" frustrovane si vkĺznem rukou do vlasov. Nechápavo na mňa pohliadne, ale hneď sa zase usmieva a melie ústami tak rýchlo, že skoro ani nestíham poberať, čo vlastne hovorí.
"STOP! Stačí. Príliš veľa informácií!" chytím ho za ústa a oddýchnem si, keď je konečne ticho.
"Mať ukecaného brata je niekedy o život." odtiahnem ruku od jeho úst a on nahodí ten najnevinnejší výraz, aký len vie.
"Panebože, za čo?" zopnem ruky a pohliadnem smerom k oblohe. Brat po chvíli vyprskne smiechom a ja k tomu nemám ďaleko. Musím vyzerať vážne komicky.
"Braček.. Ty si sa mal dať na herectvo." objíme ma okolo ramien a rozídeme sa so smiechom domov.
"A čo by som tam asi robil? Vykopli by ma z prvej hodiny, ktorá by ešte ani nezačala." našpúlim naoko smutne pery a znovu ho rozosmejem.
"Podľa mňa by ťa prijali ešte než by si vstúpil do budovy." mrkne na mňa. Vyplazím naňho jazyk a zbytok cesty sa rozprávame o bežných veciach a ja začínam pripúšťať, že zoznámiť sa s pár ľuďmi nebude špatný nápad.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Misaki... | Web | 5. září 2014 v 13:49 | Reagovat

Úžasně píšeš =)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama